Je to dnes veľká móda a rozhodne aj zábava, vlastniť nejakého koňa, no musíme si uvedomiť, že týmto spájame dva úplne odlišné živočíšne druhy. My ako všežravci (predátori) sa snažíme (alebo aj nesnažíme) zblížiť s bylinožravcom – čo je naozaj veľká výzva. No namiesto toho, aby sme sa my ako evolučne „vyššie“ vyvinutý druh snažili pochopiť koňa a dorozumievať sa jeho jazykom – je to presne naopak. My očakávame, či priam vyžadujeme, aby kôň pochopil naše zámery bez toho, aby sme mu dali návod čo vlastne chceme. A chudák kôň to zázrakom aj pochopí, no za výdatnej dávky stresu a veľakrát aj bolesti. No nie je to zásluha človeka, ale koňa. Aspoň jeden z dvojice, čo má rozum.
I keď je teraz veľmi moderné venovať sa horsemanship-u a iným výcvikovým metódam, veľakrát to i tak vyzerá akoby sme ešte stále boli v praveku. Tieto výcvikové metódy totižto často vytrhávajú ľudia z konceptu a tak tiež často to prevádzajú laici. Všetky tieto výcvikové metódy sú krásne vo svojom rozumnom a citlivom prístupe ku koňom – no ľudia, ktorí sa niečo „nabiflia“ z ich knižiek a prednášok zabúdajú na vec najdôležitejšiu, na pilier, na ktorom to všetko stojí – komunikáciu s koňom.
Komunikácia s koňom to nie je mávanie s práporkami, keď kôň zbesilo pobehuje dookola a len čaká, kedy sa lekcia konečne skončí – je to hlavne o porozumení a snahe sa s koňom nejakým spôsobom dorozumieť.
Výcvikové metódy sú založené na tom, aby sme koňovi prístupnou formou ukázali čo ANO a čo NIE.
Treba nájsť zlatú cestu medzi jemnosťou a ráznosťou, prudkosťou až úplnou nebadanosťou.
Najlepšie toto všetko ľudia pochopia, keď sú v centre stáda a pozorujú komunikáciu medzi koňmi. Ako sa správa dominantný jedinec, keď chce odohnať submisívnejšieho jedinca? Ako sa k sebe správajú dva konský kamaráti?
Problém ľudí je v tom, že „komunikáciu“ s koňom berú len ako jednu hodinku v kruhovke, alebo v jazdiarni, no to nie je pravda.
Kôň komunikuje neustále a taktiež neustále s vami chce komunikovať! No keď vaše partnerstvo je ohraničené len drezúrou v kruhovke, či jazdiarni – o partnerstve tu nie je ani reči. Kamarátili by ste sa s niekým, kto by sa s vami stretával len preto, aby vám niečo prikazoval, a potom vás zvyšok dňa (i dní!) ignoroval? To určite nie! Aj keď cvičíte napríklad psa – lekcií sa venujete maximálne 10 % času – a ostatok sú hry, hladkanie, vychádzky atď. Prečo to nie je tak aj s koňom? Po tréningu by ste sa mali svojmu koňovi venovať – i keby ste len boli prítomný v jeho výbehu, či v boxe – robí to hotové zázraky. Stávate sa tak akýmsi jeho „konským“ kamarátom.